25. marec 1942

Každý kto sa skutočne zamyslel musel dospieť k záveru, že sa deje niečo naozaj veľmi zlé.

Ľudia, ktorým pod oknami odvádzali narýchlo zbalených susedov, obyvatelia ulíc, po ktorých miestna Hlinkova garda naháňala židovských spoluobčanov, úradníci arizujúci cudzí majetok, či katolícky kňaz a zároveň vládny komisár mesta Poprad Štefan Mnoheľ.

Každý z nich mohol tušiť, že pokiaľ sa ľudia odvážajú vo vagónoch pre dobytok, neveští to nič dobré.

Áno, nemálo ľudí pomáhalo ako mohlo, skrývalo židovských priateľov či im pomáhalo získať falošné doklady. Väčšina ľudí však zo strachu či z iných dôvodov mlčala a istá časť na príprave nasledujúcej tragédie dokonca aktívne participovala.

Aj preto mohol byť v podvečer 25. marca 1942 z popradskej železničnej stanice vypravený prvý ľudský transport do koncentračných a vyhladzovacích táborov.

Na druhý deň už 999 žien (jedna zomrela cestou) prechádzalo ponižujúcou a krutou selekciou na rampe osvienčimského tábora.

Z tohto prvého transportu prežilo podľa svedectiev len 20 dievčat a jednou z nich bola aj Margita Tietelbaumová, ktorá vo svojich knižných pamätiach väzenkyne 4286 spomína na všetky hrôzy, ktoré prežila od prvého kroku na osvienčimskom peróne.

Od okamžitého zabavenia všetkého majetku, ostrihania dohola, cez následné každodenné týranie, mučenie, bičovanie dozorcami až po hladovanie a pracovné zotročenie.

Najťažšie však niesla každodenný kontakt so smrťou, ktorá ju obklopovala na každom kroku v Osvienčime a neskôr v Birkenau, kam bola preložená na ďalšie otrocké práce pri vysušovaní močariska.

Tieto tragické obrazy ju desili až do konca života, ktorý tak aj po oslobodení žila v gete vlastných spomienok na prežité hrôzy nacizmu.

Kvôli Margite Tietelbaumovej, kvôli ďalším 6857 židovským spoluobčanom, ktorí boli z Popradu celkovo v siedmych transportoch odvezení do Osvienčimu a Treblinky, kvôli 50 tisícom slovenských židov, ktorí neprežili svoje deportačné púte z vtedajšieho Slovenského štátu a kvôli všetkých obetiam holokaustu a ich pozostalým, nesmieme na tento smutný dátum a všetko s ním spojené nikdy zabudnúť.

Je jedno, že nás od neho delí už 77 rokov, je potrebné si ho pripomínať ako memento zvrátenej politiky vyhladzovania židovského národa fašistickým Nemeckom, ako nepochopiteľné zlyhanie ľudského myslenia a človečenstva.

Holokaust nebol tragédiou len jedného národa, či dokonca len jeho priamych obetí. Bol a stále je aj našou tragédiou, tragédiou hodnôt celej civilizácie. Je síce historickou, ale zároveň aj nadčasovou udalosťou, ktorá už navždy ostane čiernou súčasťou našich ľudských dejín a ktokoľvek by ho chcel spochybniť, či naň úplne zabudnúť, prinavracia riziko opakovania podobných tragédií.

Napriek tomu, že počet obetí holokaustu je tak obrovský, že môže splývať v jednu anonymnú masu, každá a jedna mala svoje meno, svoju tvár, svoj život a svoje sny.

Tak ako ich mala aj Margita Tietelbaumová, cez ktorej príbeh si dnes uctievam pamiatku všetkých, ktorí nemali to šťastie ako ona a domov sa už z koncentračných táborov nikdy nevrátili.

Som presvedčený, že jedine historická pamäť, úcta k obetiam tejto nesmiernej tragédie a uvedomovanie si vlastnej minulosti nám dodá odvahu zabrániť sa jej opakovaniu, odmietnuť všetky prejavy fašizmu či iných druhov ideológií hlásajúcich násilie, neznášanlivosť a potláčanie ľudských slobôd.

Nech nás pieta a spomínanie na obete holokaustu navždy ochraňujú.