Elyzejská zmluva 2.0

Koniec minulého týždňa priniesol informáciu o novej zmluve o spolupráci medzi Francúzskom a Nemeckom.

Napriek tomu, že táto zmluva nevznikla na pôde Európskeho parlamentu a mnohí jeho poslanci o jej príprave nevedeli, miera prekvapenia médií aj politikov, vrátane ich odmietavých komentárov nie je na mieste.

O príprave tejto novej bilaterálnej zmluvy sa vie minimálne od začiatku minulého roku, kedy pri 55. výročí podpísania tzv. Elyzejskej zmluvy, zámer jej "aktualizácie" oznámili spoločne Angela Merkelová a Emmanuel Macron.

Zmluva, má okrem hájenia spoločných obchodných záujmov, vrátane vojenského priemyslu, ambície harmonizovať aj svoju spoločnú obrannú a zahraničnú politiku.

Nezdieľam medializované obavy, že spojením týchto dvoch krajín vznikne nejaký "spoločný superštát", že sa začne faktická "dvojkoľajnosť únie", ani, že vznikne "tvrdé jadro", ktoré bude svoju politiku presadzovať na úkor menších štátov Európskej únie.

Mechanizmy fungovania Európskeho parlamentu a všeobecne Európskej únie jednoducho takúto možnosť, minimálne zatiaľ, neumožňujú. 

Ako dôkaz môže slúžiť existencia zoskupenia V4, ktoré napriek svojej užšej spolupráci a vzájomnej koordinácii niektorých krokov, ničím neovplyvnilo zásady a pravidlá fungovania Únie, obzvlášť na úkor iných štátov.

Druhou stránkou veci je možno nešikovné načasovanie podpisu zmluvy pred voľbami do Európskeho parlamentu, ktoré môže nahrať euroskeptikom a nie najšťastnejšia komunikačná stratégia, prenechaná svojvoľným výkladom rôznych populistov.

Za "nie najvhodnejší" bod obsiahnutý v tejto zmluve pripravenej k dnešnému podpisu, považujem snáď len jednu z uvedených priorít spoločnej francúzsko-nemeckej diplomacie, aby sa Nemecko stalo stálym členom Rady bezpečnosti OSN, medzi ktorými je len päť víťazných mocností druhej svetovej vojny.

Presadzovanie takéhoto vážneho reformného návrhu niektorým zo štátov Európskej únie, by predsa len malo byť záležitosťou širokej politickej diskusie všetkých únijných krajín.