Jed na našich poliach? Máme právo to vedieť!

Svojím rozsudkom zo 7. marca 2018 Všeobecný súd EÚ v Luxemburgu zrušil rozhodnutie, ktorým Európsky úrad pre bezpečnosť potravín odmietol sprístupniť úplné znenie štúdií toxicity látky glyfozát.

Glyfozát je veľmi široko rozšírenou chemickou látkou používanou v pesticídoch. Vyvinula ho spoločnosť Monsanto v USA v roku 1970 a v roku 1974 ho uviedla na trh pod názvom Roundup. 

V posledných rokoch je predmetom intenzívneho záujmu zo strany environmentálnych organizácií, ktoré sa okrem iného snažia získať prístup k oficiálnym štúdiám, na základe ktorých sa povolilo jeho využívanie aj v Európskej únii. 

V podobnej veci Všeobecný súd nedávno potvrdil, že verejnosť nemá právo na prístup k hodnotiacej správe o glyfozáte vypracovanej Nemeckom. 

Najnovšie rozhodnutie v opačnom zmysle sa však týka iných dokumentov, pri ktorých podľa jeho názoru toto právo verejnosť má.

Tento prípad sa začal žiadosťou, ktorú podal pán Anthony C. Tweedale už v roku 2014 Európskemu úradu pre bezpečnosť potravín. Žiadal o poskytnutie dvoch štúdií škodlivosti glyfozátu na králikoch z rokov 1991 a 1996, ku ktorým napokon v roku 2017 získal čiastočný prístup. 

Keďže pán Tweedale nesúhlasil s len čiastočným sprístupnením štúdií, podal žalobu na Všeobecný súd EÚ, ktorý je príslušný rozhodovať v takýchto prípadoch.

Všeobecný súd posúdil požadované štúdie a dospel k záveru, že ich predmetom je určiť hranice, za ktorými vystavenie glyfozátu predstavuje riziko pre ľudské zdravie. Ide teda o štúdie na určenie toxicity glyfozátu za realistických najhorších podmienok, ktoré môžu reálne nastať. 

Prístup žalobcu k požadovaným štúdiám by mu podľa Všeobecného súdu umožnil pochopiť ako môže byť ľudské zdravie negatívne ovplyvnené emisiami glyfozátu do životného prostredia. 

Z toho Všeobecný súd vyvodil, že požadované štúdie treba považovať za informácie týkajúce sa emisií do životného prostredia v zmysle článku 6 ods. 1 nariadenia č. 1367/2006, pri ktorých sa v zásade vždy predpokladá prevažujúci verejný záujem na to, aby boli sprístupnené verejnosti. Preto má aj pán Tweedale právo, aby mu v nadväznosti na jeho žiadosť boli tieto štúdie poskytnuté.

Považujem za potrebné dodať, že proti tomuto rozhodnutiu je ešte možné podať odvolanie, o ktorom by definitívne rozhodol Súdny dvor. Ak by ho však potvrdil, verejnosť by sa dozvedela možno závažné informácie o chemickom prostriedku, ktorý sa nachádza a používa všade okolo nás a existujú pri ňom isté podozrenia z toxicity, osobitne pokiaľ ide o vznik rakoviny. 

Takéto informácie by mohli v konečnom dôsledku prispieť aj k prehodnoteniu miery jeho ďalšieho využívania.

Osobitne dôležité v tomto kontexte podľa mňa je, že žijeme v právnom priestore, kde sa každý občan, ktorý má podobne ako pán Tweedale isté obavy a pochybnosti, sa môže obrátiť na inštitúcie, a tie sú povinné sa jeho žiadosťou vážne zaoberať. 

V prípade pochybností sú tu aj nezávislé súdne inštitúcie, ktoré ich rozhodnutie a argumenty preskúmajú. 

Tento model, ktorý vo svete vôbec nie je samozrejmosťou, považujem za jednu z najväčších vymožeností našej príslušnosti k európskemu právnemu priestoru a za najlepší spôsob na zaručenie spravodlivosti a bezpečnosti občanov.