Žlté vesty za čiarou

Na tému verejných protestov takzvaných žltých viest, ktoré hlavne posledné týždne minulého roku doslova otriasli Francúzskom, bolo napísaných už veľa komentárov. Mnohé hľadali odpovede na dôvody týchto protestov, niektoré dokonca vyjadrovali žltým vestám istú mieru podpory. 

Na jeden z ich podstatných znakov však často zabúdali, alebo ho komentovali viac bulvárnym ako serióznym textom. Je ním násilie.

Protesty žltých viest sú totižto už od začiatku priamo alebo nepriamo spojené s násilím, s útokmi na policajné zložky, s ničením verejného aj súkromného majetku. Od ešte ako tak organizovaných prvých okupácií kruhových objazdov sa žlté vesty veľmi rýchlo stali nekontrolovateľným živelným davom, ktorý vznikol z nespokojnosti, majúcej svoj pôvod v objektívne, ale často aj v subjektívne pociťovanej nepriaznivej ekonomickej či sociálnej situácii.

Žlté vesty, napriek tomu že dokázali zmobilizovať relatívne veľkú masu účastníkov svojich pochodov, doteraz nemajú organizačnú štruktúru a teda pri svojich protestoch nedokážu zabezpečiť bezpečnosť osôb ani ochranu majetku. Postupne predkladali stupňujúce sa požiadavky, napríklad zníženie daní, viac sociálnych výhod, demisiu prezidenta Macrona, rozpustenie Národného zhromaždenia, frexit či vystúpenie z NATO.

Príležitostní hovorcovia hnutia, ktorí častokrát pochádzajú z krajnej pravice dokonca priamo vyzývali k nepokojom a používaniu násilia, ako demonštrácie svojej sily. Rabovanie obchodov, ničenie áut, útoky na novinárov a médiá, antisemitské heslá či poškodzovanie cestných radarov, sa tak stali samozrejmou súčasťou ich protestov.

Násilie však neskončilo len pri útokoch na verejný a súkromný majetok. Počas protestov bolo vypálené auto poslankyne za LRM (Macronovej strany Republika vpred) Jacqueline Duboisovej a napríklad ďalším štyrom poslancom boli doručené listy vyhrážajúce sa smrťou, takže boli nútení požiadať o policajnú ochranu. 

Tieto príklady, ktorých by bolo možné uviesť desiatky, jasne ukazujú, že protesty žltých viest, sú prepojené s násilím a s porušovaním viacerých zákonov.

Polícia zabezpečujúca verejný poriadok bola často okolnosťami donútená k ochrane majetku a tretích osôb použiť silu, ktorá v maximálnej väčšine neprekračovala zákonom stanovený rámec.

Pre nás, občanov Slovenska, je pravdepodobne nepredstaviteľné, že by počas manifestácii, napríklad za Slušné Slovensko, bol napadnutý policajt, alebo bol zničený čo i len jeden výklad v centre Bratislavy.

Samotné presadzovanie požiadaviek žltých viest protestom, zhromaždením občanov, bez ohľadu na to či s nimi súhlasíme alebo nie, je v súlade s demokratickým životom každej krajiny, ktorá si ctí právny štát.

Žiadne požiadavky však nemôžu ospravedlniť či dokonca legitimizovať násilie, ktoré sa stalo pravidelnou súčasťou protestov žltých viest.

Politická sloboda zhromažďovať sa, vykonávaná slobodne a bez sprievodného násilia, má svoje pevné zákonom stanovené hranice a končí presne tam, kde začína sloboda jednotlivca a jeho právo na ochranu života a majetku.

Protesty žltých viest teda nemožno považovať ani za prejav občianskej neposlušnosti, ktorá síce môže byť chápaná aj ako nenásilné nedodržiavanie pravidiel štátu, ale rozhodne nie, ako priamy útok naň či na majetok spoluobčanov.

Pripustením takýchto spôsobov prejavovania vlastnej nespokojnosti, by sme podkopali základy právneho štátu.

Žlté vesty jednoducho prekročili pomyselnú čiaru demokracie a z neurčito deklarovanej túžby po "vyššej sociálnej spravodlivosti" urobili falošné alibi, pre porušovanie zákonov a páchanie násilia.