ODPOVEDE NA VAŠE OTÁZKY

Na ktorú stranu politického spektra sa hlásite, napravo alebo naľavo?

To, že sa dnes množstvo politikov radí do takzvaného stredu navodzuje dojem, že pojmy ľavica a pravica už nedokážu presne definovať ich reálnu agendu.

Podobne sa k pravoľavému deleniu stavia verejnosť, ktorá sa často nevie nájsť ani na jednej strane, minimálne nie bez výhrad, respektíve bez užívania pozitív jednej či druhej strany tohto politického delenia.

Na dôvažok agenda pravice a ľavice prešla v posledných desaťročiach niekoľkými piruetami, takže zmätok sa zdá nevyhnutný.

Preto som sa vrátil ku koreňom týchto pojmov, ktoré sa zaužívali koncom 18. storočia, kedy francúzsky porevolučný snem bol zasadacím poriadkom rozdelený na dve strany. Napravo od jeho predsedu sedeli zástancovia starých čias, teda šľachta a aristokrati, naľavo od neho zasa mešťania a sedliaci, teda zástancovia zmien a spravodlivejšieho usporiadania spoločnosti.

Z tohto historického pohľadu svoje politické zaradenie vidím naľavo, teda na strane obyčajných ľudí, rozvoja, pozitívnych zmien, sociálnych istôt a väčšej spravodlivosti.

Pokiaľ by som sa však na toto delenie mal pozrieť sociálno-ekonomickou optikou, charakteristickou pre 20. storočie, v ktorom boli naľavo sociálne témy a napravo voľný trh, tak by som sa videl najskôr niekde v strede.

To znamená, že sa hlásim k maximálnej podpore osobnej slobody (vrátane voľného trhu), avšak aj ku garancii príležitostí na slušný a zdravý život pre všetkých členov spoločnosti, či k podpore rodiny a občianskych komunít.

EÚ prechádza krízou dôvery, veríte v jej obnovu?

Nech už sa nám Európska únia zdá akokoľvek nedokonalá, ide o jedinečný a v mnohých ohľadoch úspešný projekt, ktorý nemá alternatívu.

Ak sa pozrieme dozadu, na všetko čo sa v Európe podarilo od podpísania Maastrichtskej zmluvy o Európskej únii v roku 1992, teda za necelých 30 rokov, musíme uznať, že prešla ohromným vývojom. Krajín z takzvaného východného bloku, medzi ktoré patrí aj Slovensko, sa to týka dvojnásobne.

To, že Európska únia prechádza krízou dôvery je skutočnosťou, ktorú by sme rozhodne nemali podceňovať, ale zároveň by sme z nej ani nemali robiť strašiaka.

Osobne si myslím, že pretrvávajúca nedôvera má svoje korene hlavne v demokratickom deficite existujúcej konštrukcie Európskej únie, ktorý členské štáty zatiaľ neboli schopné napraviť.

Ten sa prejavuje v istej miere odcudzenia sa Bruselu svojim obyvateľom, v nedostatku skutočných európskych autorít, v jej vedení a v pomalosti riešení nahromadených problémov.

V podstate však ide aj o nedôveru v nás samých a na Slovensku aj o akúsi historickú neistotu, sprevádzanú legitímnou snahou chrániť si to svoje. To naše však nie je len Slovensko, ale celá Európska únia, ktorá nám stále garantuje tisíckrát väčšie istoty, ako akýkoľvek iný plán jej odporcov.

Napriek vyššie uvedenému, alebo možno práve preto, som presvedčený, že dôveru v európske inštitúcie, lebo o tú hlavne ide, je možné obnoviť a dokonca aj zvýšiť.

Do veľkej miery o tom rozhodnú občania v blížiacich sa voľbách do Európskeho parlamentu a následne spôsob, akým sa jeho noví poslanci postavia k riešeniu nahromadených výziev.

Nedávno bola prijatá francúzsko-nemecká zmluva o spolupráci, ako vnímate tento krok?

K tejto téme som sa už vyjadril v samostatnom blogu na týchto stránkach, takže len stručne.

Silné prepojenie Francúzska a Nemecka nie je novinkou a od chvíle podpísania zmluvy o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (známej ako Parížska zmluva) svoje spojenectvo v rámci európskych hraníc deklarovali obdobným spôsobom už niekoľkokrát.

Podobné spojenectvá v Európe bežne existujú, napríklad Česká republika má so Slovenskom taktiež nadštandardné vzťahy, máme tu V4, existuje užšia spolupráca štátov Beneluxu a rovnako pobaltských krajín.

Mojou odpoveďou teda je, že takéto slobodné spojenectvá akýchkoľvek dvoch krajín vnímam ako regulárnu politickú agendu, ktorá nemá žiaden negatívny vplyv na ďalšie fungovanie Európskej únie.

Ten vidím obrazne skôr v tom, že takáto jednota, ako medzi Francúzskom a Nemeckom, nie je aj v rámci celej Únie.

Ste za ďalšie rozširovanie Únie?

Dvere Európskej únie by mali aj naďalej ostať otvorené novým členom, ktorí chcú a sú schopní prijať a implementovať všetky záväzky či kritéria členského štátu.

Pohľad na rýchlosť ich prijímania je však naprieč EÚ rozdielny. Kým jedna skupina by napríklad rada videla krajiny západného Balkánu Srbsko a Čiernu Horu (pri splnení všetkých podmienok prijatia) v Únii čo najskôr, druhá na čele s Emmanuelom Macronom, podmieňuje prijímanie ďalších štátov štrukturálnou reformou EÚ.

Môj názor je skôr na strane francúzskeho prezidenta, teda, že Európska únia sa musí najskôr sama reformovať, stabilizovať a po plánovanom odchode Veľkej Británie aj vyrovnať s praktickými dôsledkami tejto zmeny.

To však neznamená, že by sa nemalo pokračovať v prístupových rokovaniach s krajinami, ktoré majú záujem vstúpiť do nášho spoločenstva.

V čom vidíte príčinu nezáujmu slovenských voličov o eurovoľby?

V ostatnom prieskume Eurobarometra väčšina respondentov uviedla ako hlavné dôvody svojej neúčasti vo voľbách do Európskeho parlamentu, že ich hlas aj tak nič nezmení a nedôveru k politickému systému.

Tieto odpovede pravdepodobne najviac vystihujú slovenskú volebnú apatiu, aj keď k úplnému pochopeniu je nutné ich podrobnejšie zanalyzovať.

Všeobecná nedôvera k politickému systému totižto môže byť hlavne reflexiou na prácu súčasných slovenských zastupiteľov v EÚ, respektíve aj na domáce politické dianie.

Táto frustrácia z politikov, hlavne z etablovaných strán, sa následne zovšeobecňuje na celý systém. Túto nelichotivú verejnú mienku podporuje aj pravidelné preferovanie negatívnych správ pred tými pozitívnymi v našich médiách.

S médiami následne môže súvisieť aj presvedčenie mnohých občanov, že ich hlas nič nezmení.

Pritom sa toho mení veľa, Európska únia naozaj prijíma množstvo dobrých opatrení, aby sa jej fungovanie zlepšilo a informuje o nich napríklad aj cez svoj informačný kanál priamymi prenosmi z jednotlivých zasadnutí Európskeho parlamentu.

Napriek tomu je častokrát veľmi ťažké dohľadať relevantné informácie z diania v európskych inštitúciách a zároveň, len veľmi málo slovenských novinárov sa európskym témam venuje naozaj na odbornej úrovni.

Príčinu teda vidím v tom, že európska politika je v tieni tej slovenskej natoľko, že voliči prenášajú svoje negatívne domáce skúsenosti aj na európsku politickú scénu. Zároveň tiež, že občanom naozaj chýba kontakt so svojimi europoslancami.

Na záver by som pridal aj dva základné politologické pohľady. Prvý z nich tvrdí, že neúčasť je výsledkom nesúhlasu s integračnou stratégiou EÚ, ten druhý zasa presný opak, že tento fakt pri tom nemá žiaden význam (ten pripisuje napríklad voličskej väzbe na politické strany, nespokojnosti s domácou politikou či dokonca aj termínu volieb).

Osobne si myslím, že k pravde sa blíži ten druhý pohľad, čo potvrdzuje aj jeho korelácia s odpoveďami z uskutočnených prieskumov.

Ako vidíte budúcnosť Európskej únie?

Nejde len o to, že jednotlivé štáty Európskej únie sa častokrát nevedia dohodnúť. Dokonca si myslím, že v tak veľkom a pestrom spoločenstve štátov a národov, to ani nie je tak prekvapivé. Dôležité je, že stále dokážeme spolu komunikovať, viesť dialóg a nakoniec vždy pokračovať v spolupráci.

Dôvody krízy Únie, o ktorej sa teraz tak často hovorí a píše, však nevidím len v sporných dohodách, alebo vo fungovaní či nefungovaní Bruselu.

Súčasný stav má mnoho dôvodov, ktoré sa vzájomne ovplyvňujú a prelínajú. Mnohé z nich ale majú korene mimo rozhodovacie štruktúry Európskej únie, v jej členských štátoch, v oslabenej občianskej zodpovednosti, v odmietaní vzájomnej súdržnosti a v myslení viac na dnešok, ako na budúcnosť.

Vplyv na akúsi európsku apatiu má podľa mňa aj vytrácanie sa vlastnej zodpovednosti za svoj život a za našu planétu, rezignovanie na hľadanie pravdy, istý úpadok základných ľudských hodnôt a trochu zovšeobecnene aj životný štýl, ktorému podliehame.

Napriek tomu, povojnové dejiny zatiaľ priali Európe a okrem mieru jej priniesli aj veľký rozvoj a víziu budúcnosti.

Uvedomujem si, že nie všetky naše predstavy boli naplnené a taktiež chápem istú mieru sklamania množstva obyvateľov, ktorí z viac či menej objektívnych dôvodov pociťujú nespravodlivosť.

Avšak cestou k zmene, ktorá aby mala zmysel musí byť zmenou k lepšiemu, nie je opustenie nádejí očakávaných pri našom vstupe do Európskej únie, ale naopak, väčšia snaha o ich naplnenie.

Regeneráciu musíme začať od seba a taktiež ju vyžadovať od svojich partnerov. Verím v oživenie silných myšlienok Európskej únie cez obrodu jednotlivých štátov, skrze návrat sebavedomia a dôvery v seba samých.

Na vašu otázku teda odpovedám, že (aj kvôli vyššie uvedenému) nie som si istý, ale mám veľkú nádej, že Európska únia sa vráti ku svojim koreňom a nakoniec naplní očakávania väčšiny svojich štátov, národov aj občanov.

A ako hovorieval Václav Havel, nádej to nie je presvedčenie, že niečo dobre dopadne, ale istota, že to má zmysel, bez ohľadu na to, ako to nakoniec dopadne